My „beautiful“ life

2. kapitola – Nehoda

Otočila som sa a stál tam on. Ten najkrajši chlapec na svete. Jeho oči boli krásne. Normálne ma paralizovali.

„Ahoj. Ja som Niall. Niall Horan. Som s kapely. Všimol som si, že si sa nudila. Nepáči sa ti naša hudba alebo my?“, povedal a zasmial sa.

„Ahoj. Nie, nie ja len dnes som sa zle vyspala a veľmi vás nepoznám, prepáč.“ Chcela som odísť, ale chytil ma za ruku a pritiahol späť. Boli sme tak blízko, že sa nám spojili nosy, ale len tak letmo. No tie jeho oči boli fakt krásne. Krásne modré kukadlá. Uff. Dalo mi námahu uržať sa na nohách. Ešte že ma držal. Hh.

„Á meno? Ako sa volaš? No pravdaže, ak to smiem vedieť“, usmial sa.

„Jáá“, trochu som sa odtiahla.

„Volám sa Jane. Jane Smith. Teší ma Niall. Prepáč, ale už musím ísť, mám hodinu“, zaklamala som. Chcela som len čo najskôr otiaľ odísť. Mala som zvláštny pocit. 

„Aj mňa teší Jane. Hodinu? Ale veď dnes máte celý deň koncert nie?“, zasmial sa.

Nevedela som, čo povedať.

„Ehm, ehm....jáá...ja mám vlastne doučovanie.“

Rozbehla som sa, cez celú chodbu preč, no zastavila ma skrinka, ktorú musel ako náročky Ron (típek zo školy), práve v tej najnevhodnejšej chvíli otvoriť. Ahh, no a ja som sa ocitla otrasená na zemi.

„Preboha Jane, si v poriadku?“, pribehol ku mne Niall.

„Áno, som. Nerob si starosti som v pohode.“

Pomali som sa postavila. Niall mi pomáhal, keď mi náhle zatočilo v hlavé á...Zobudila som sa až v školskej ambulancii. Vedľa bol Niall. Spal. Bol taký sladký. „Bol tu celý čas so mnou?", pomyslela som si . Nechcela som ho zobudiť. No nechcela som ho tam nechať samého bez poďakovanie a len tak odísť.

„Niall?“, pomaly som sa postavila a podišla som k nemu.

„Uhm..Liam nechaj ma spať. Vypadni!“ Bože je tak sladký keď spí.

„Hh. Niall? To som ja Jane. Zobuď sa.

„Hm...“, pretrel si oči.

„Ou..Ahoj Jane. Prepač mi to vypadni. Si v poriadku? Odpadla si a odniesol som ťa sem. Sestriška povedala, že si sa len trošku viac udrela a budeš v pohode.“

„Áno, je mi už dobre. Ďakujem. Ako sa ti mám poďakovať?“

„Stačí, ak mi dovolíš pozvať ťa na večeru. Prímaš?“, povedal s nádejou v očiach.

„No, ale to by som mala pozvať ja teba, namyslíš?“

„Hej, ale chcem to ja. Jáá...Jane...jáá...“ ........

Niallko :*